Novinky z tlače

Archeologický výskum pri zrúcanine Kláštora sv. Kataríny v Malých Karpatoch v Trnavskom okrese odkryl zvyšky gotickej kaplnky, o ktorej doteraz nebola písomná zmienka. Literatúra hovorí len o drevenej kaplnke, táto je však z kameňa a navyše svojou veľkosťou pripomína skôr malý kostolík.

Archeologický výskum v okolí Dómu sv. Mikuláša v Trnave odhalil hroby z 13. storočia. Po obvode kostola sa našli najmä hroby novorodencov, čo súvisí so stredovekými zvykmi pochovávať nepokrstené dojčatá ku kostolu. Archeológovia našli aj zaujímavé nálezy ako bronzové krížiky, z časti neporušený čepiec či zachovalý pozostatok dreveného kríža.

Myšlienka duchovnej i hmotnej obnovy stredovekého kartuziánskeho kláštora privádza do Slovenského raja každoročne niekoľko desiatok slovenských i zahraničných dobrovoľníkov. Projekt neziskovej organizácie Kláštorisko privíta počas letných mesiacov nielen zvedavé oči návštevníkov, ale aj ochotné ruky pomocníkov.

Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO môžu byť v tomto roku pravdepodobne zapísané až tri slovenské lokality, hovorí Viera Dvořáková z Pamiatkového úradu SR v Bratislave.

K diskusii ktorú rozpútalo KDH - ohľadom našich pamiatok v zhraničí, ktoré nám teba vrátiť - napísal pekný článok p.Mičev, riaditeľ Múzea v Banskej Bystrici. Pretože sa týka pamiatok, s láskavým povolením ho uverejňujeme aj na našej stránke.

Kultúrne pamiatky sa z územia Slovenska vyvážali už od konca 18. storočia. Súviselo to s rozhodnutím cisára Jozefa II. zrušiť mnohé kláštorné rády a rehole. Išlo najmä o cenné písomné materiály, ktoré skončili v Rakúsku a Maďarsku.

Na pohybe kultúrnych pamiatok po svete sa odráža všetko, čo sa v histórii udialo – od vojen cez koloniálne výboje až po vznik nových štátov v 20. storočí. O navrátení kultúrnych pamiatok už roky rokuje napríklad Nemecko a Rusko.

V roku 1802 vzniklo Maďarské národné múzeum, ktorého depozitáre sa dopĺňali aj darmi slovenských biskupstiev na Spiši, v Košiciach a Banskej Bystrici. Po roku 1868 získalo Maďarsko časť písomných materiálov z Viedne, ktoré tam previezli po roku 1773.

V roku 1896 sa v rámci miléniových osláv uhorského štátu konali viaceré výstavy. Zo Slovenska bolo vypožičaných mnoho pamiatok, ktoré sa už nevrátili. Okrem sakrálnych pamiatok (napríklad oltáre zo Sabinova, Ľubice či Lúčok) išlo o výrobky ľudového umenia a svetské pamiatky.

Veľa zbierkových predmetov sa zrazu objavilo aj v múzeách, ktoré vznikali v Maďarsku. Tam vyviezli okolo 2200 exponátov z Košického múzea, zbierku mincí a medailí z Kremnice, župný archív z Nitry. Nitrianske múzeum prišlo o zbierku obrazov, z Banskej Štiavnice „zmizli“ napríklad historické vojenské uniformy.

Celkový počet týchto pamiatok je známy hlavne zásluhou niekoľkých komisií, ktoré sa postupne zaoberali otázkou, ako by sa mali vrátiť na Slovensko.

Prvý zoznam vyhotovilo Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko už v polovici roku 1919 a spolu so sprievodným listom ho poslalo ministerstvu zahraničných vecí v Prahe.
Nasledoval list vedúceho Inšpektorátu archívov a knižníc pre Slovensko Václava Chaloupeckého. Postúpili ho československej mierovej delegácii v Paríži.

Naša strana sa výrazne aktivizovala v októbri, keď pod vedením architekta Dušana Jurkoviča vznikol Vládny komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku. Doktor Vavro Šrobár vydal nariadenie o pátraní po umeleckých a historických pamiatkach odvezených do Maďarska.

Hneď na začiatku roku 1920 vládny komisár nariadil všetkým múzeám, aby podali správu o pamiatkach, ktoré boli darované, zapožičané alebo odvezené do Budapešti. Komisár sledoval aj postup delegácie na parížskej konferencii.

Napriek tomu, že zmluva zo St. Germain, ktorá bola pripravená na podpis s Rakúskom v článkoch 195 a 196, riešila reštitúcie kultúrneho majetku, v dohode s Maďarskom takéto články chýbali. Komisár na to upozornil a k návrhu zmluvy pripojil aj znenie článkov. Rozprúdila sa písomná komunikácia s ministerstvom zahraničných vecí v Prahe.

Nakoniec sa v Trianonskej mierovej zmluve zo 4. júna 1920 reštitúciami slovenského kultúrneho dedičstva zaoberali tri osobitné články. Celá problematika však bola oklieštená a nedostatočne vyšpecifikovaná. Články 175 a 176 riešili návrat materiálov archeologickej, umelecko-historickej, knižnej a národopisnej povahy – išlo však iba o tie, ktoré boli odvlečené počas vojny.

Článok 177 zasa hovoril len o „spisoch, listinách a historických záznamoch“. Napriek tomu vládny komisár podal začiatkom roku 1921 návrh na vymenovanie členov Zboru pre prípravu návratu slovenských pamiatok. K jeho uskutočneniu už však nedošlo.

Rovnako aktívne konal komisár aj v súvislosti s rozbiehajúcimi sa rokovaniami o reparáciách, keď žiadal ministerstvo školstva a národnej osvety, aby sa reštitúcie kultúrnych pamiatok stali ich súčasťou.

V auguste 1921 ministerstvo dopovedalo, že sa tak môže stať podľa článku 168 Trianonskej zmluvy, ale len na základe dodaného zoznamu, v ktorom bolo treba uviesť právny titul nároku. Od septembra 1921 do marca 1923 preto vládny komisariát uskutočnil rozsiahlu dotazníkovú akciu, ktorej výsledok predložil ministerstvu školstva a národnej osvety v Prahe.

Z vymáhania však nakoniec aj tak nič nebolo, pretože československá strana použila nesprávny článok zmluvy. V marci 1924 ministerstvo zahraničných vecí zaslalo príkaz ministerstvu na rokovania o článku 177 zoznam archívnych a muzeálnych pamiatok. K ich vráteniu nedošlo.

Potom sa záujem o kultúrne artefakty zo Slovenska stlmil. Aktivity sa stali len sporadickými. V máji 1927 zase upozornil likvidačnú komisiu cirkevných majetkov v Bratislave, že časť cirkevných cenností je v Ostrihome.

V tomto roku sa uskutočnili rokovania o administratívnej odluke, no ministerstvu zahraničných vecí sa nepodarilo presadiť reštitúciu archívneho materiálu. V roku 1928 sa komisariát premenoval na Štátny sekretariát na ochranu pamiatok.

V priebehu roka vypracoval memorandum o slovenskom cirkevnom majetku v Maďarsku, ktoré poslal dôležitým úradom. Zároveň pracoval na nových zoznamoch. Štátny sekretariát na začiatku roku 1934 vykonal novú dotazníkovú akciu o cirkevných pamiatkach, ktorý 24. júna odovzdal ministerstvu školstva a národnej osvety vrátane fotografického albumu a návodu na postup pri rokovaniach.

Vo februári 1936 sa štátny sekretariát so zoznamom a memorandom obrátil na predsedu vlády Milana Hodžu a v júli sa pracovníci stretli s trnavským biskupom Pavlom Jantauschom, ktorý mal zastupovať slovenských katolíkov na oficiálnych rozhovoroch o majetkových otázkach v Ríme.

V rámci pripravovaných rokovaní s maďarskou stranou po viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 žiadal štátny sekretariát, aby sa do nich zahrnuli aj otázky kultúrneho dedičstva, pričom sa obrátil aj priamo na ministra Ferdinanda Ďurčanského. Následne zaslali aj zoznamy a žiadali, aby sa navrátenie stalo súčasťou pripravovanej zmluvy.

V novej politickej situácii však maďarská strana nechcela o navrátení kultúrnych pamiatok ani počuť. V stanovisku z júna 1941 akékoľvek rozhovory na túto tému podmienila politickými ústupkami. V roku 1941 však došlo k výmene, keď slovenská strana dostala časť majetku Matice slovenskej zabaveného v roku 1875 a maďarská strana časť komárňanského župného archívu.

Nová situácia nastala po roku 1945, keď na návrh ministerstva zahraničných vecí vznikol Zbor pre otázky spojené s reštitúciou kultúrneho majetku z Maďarska so štyrmi pracovnými skupinami – archívnou, knihovníckou, umeleckých pamiatok a pre zariadenia vedeckých ústavov a laboratórií.

V novembri 1945 vypracovali Pamätný spis vo veci reklamácie historických a umeleckých pamiatok z Maďarska. Jeho prílohu tvorili zoznamy nárokovaných artefaktov. Napriek tomu vo zverejnenom návrhu mierovej zmluvy s Maďarskom v polovici roku 1946 neboli žiadne články, ktoré by sa týkali návratu kultúrneho dedičstva. Rokovania boli komplikované.

Napriek úsiliu Juhoslávie a neskôr aj Československa sa do zmluvy dostal len článok 11, ktorý obmedzil reštitučné nároky rokom 1848, čo bolo pre Slovensko nevýhodné. Zbor sa na základe zmluvy zmenil na Komisiu pre prevádzanie 11. článku zmluvy. Komisia v máji a júni 1947 vyslala do Maďarska trikrát odborné skupiny. V auguste 1948 povereníctvo školstva zaslalo ministerstvu zahraničných vecí kompletný zoznam, ktorý obsahoval celkom 503 konkrétnych položiek.

Maďarská strana ho pripomienkovala, a tak sa vytvorili expertné skupiny. Proces vyvrcholil stretnutím zástupcov oboch štátov na Štrbskom Plese 25. júla 1949. Československú stranu viedol Viliam Široký, maďarskú Rákosi. Tí sa hneď na začiatku dohodli, že budú všetko riešiť v zmysle vzájomného porozumenia. Veď už išlo o dva štáty, kde sa k moci dostali komunisti.

Na základe toho došlo len k reštitúcii predmetov odvlečených po 3. novembri 1938. V zmysle Štrbského protokolu nakoniec ČSR požiadala o vrátenie 12 solitérnych a hromadných predmetov.

Až v roku 1959 však československá skupina prevzala výsledky archeologického výskumu 13 avarských hrobov v Holiarovciach, výskumy hrobov z 10. a 11. storočia v Oroszváre, hromadný nález z neolitickej doby bronzovej v Malej nad Hornádom, výsledky z výskumu v Nových Zámkoch, praveké nálezy z Chľaby, Bíne a Kameničnej nad Hronom, ako aj zlaté a strieborné kalichy z Dómu sv. Alžbety v Košiciach.

Iniciatívu následne prevzali odborné pracoviská, pretože nebola vôľa otázky riešiť na politickej úrovni. V šesťdesiatych rokoch sa uskutočnilo niekoľko rokovaní. Až v novembri 1967 však došlo v Budapešti ku konkrétnemu výsledku. Na Slovensko sa vrátila časť archívu z Banskej Štiavnice, archív rodiny Bárczayovcov, archeologické nálezy z Fiľakovského hradu, 379 grafík nemeckých majstrov, nástenný koberec z roku 1500, obrazy, rukopisy, knihy a dobové tlače.

Po rokovaniach v Tatranskej Lomnici v marci 1968 Budapešť vrátila archív hodnoverného miesta z Hronského Beňadika. Potom sa otázka navrátenia kultúrneho majetku z Maďarska už neotvárala.

Po novembri 1989 síce slovenské ministerstvo kultúry prejavilo záujem pokračovať v riešení tohto problému, ale zostalo len pri vytvorení komisie. Najviac pokročili archivári, ktorí v rokoch 1997 a 1998 dosiahli aspoň dohodu o bezplatnej výmene mikrofilmov.

Spory o vrátenie kultúrneho dedičstva mala s maďarskou stranou aj bývalá Juhoslávia, ktorá to úspešne vyriešila v rokoch 1957 až 1960 a Rumunsko, ktoré si jednoducho svoje kultúrne pamiatky naložilo počas druhej svetovej vojny na nákladné autá a odviezlo do vlasti.

Slovensko zastupované vtedajšou Československou republikou však vždy ťahalo za kratší koniec povrazu. Nedôslednosť Trianonskej zmluvy po prvej svetovej vojne a Parížskej mierovej zmluvy po druhej viedli k tomu, že sa nepodarilo získať ani všetky pamiatky, ktoré boli z územia Slovenska zapožičané alebo násilne odvlečené.

Neboli sme dostatočne rázni voči spriatelenému južnému susedovi po Februári 1948. Po jeseni 1956, keď sa v Maďarsku odohrali revolučné procesy, sme na rozdiel od Juhoslovanov brali až priveľký ohľad na ťažko skúšanú krajinu.

Každý z nás má pri sebe nejakú pamiatku. A nelen tú čo nosíme v srdci. Náš popis vám pomôže zorientovať sa medzi pamiatkami ktoré nosíte často, či menej častejšie v peňaženke.

K tým zriedkavejším patrí päťtisícka. Štefánika, a nielen na nej, majú ľudia radi. Významný diplomat, politik, vojak a astronóm zdobí päťtisíckorunáčku. Na opačnej strane bankovky jeho mohyla na Bradle.

Románsko–gotický kostol v Rákoši v okrese Revúca má mimoriadnu historickú hodnotu. Napriek tomu sa jeho obnova naťahuje s prestávkami už šestnásty rok.

Nástenné maľby pochádzajú zo 14. a 15. storočia, zatiaľ čo vznik kostola sa datuje do prvej polovice 13. storočia. Za unikát pokladajú pamiatkari neobvyklé stvárnenie Najsvätejšej Trojice.

Fresku náhodne objavili iba pred niekoľkými rokmi. Ukrývala sa za jedným z bočných oltárov a pri jeho demontáži čakalo odborníkov prekvapenie. Trojica je zobrazená v podobe sediaceho Boha s jednou hlavou a troma tvárami.

Archeologický tím pod vedením Tatiany Štefanovičovej, ktorý vykonáva v súčasnosti rozsiahli výskum na území bývalej Vydrice pod hradným vrchom v Bratislave veľmi prekvapilo objavenie mohutných kamenných múrov.

Múry by pritom mohli pochádzať z obdobia vrcholného stredoveku, pravdepodobne z 13. storočia. Nález naznačuje, že v Podhradí vzniklo v minulosti akési ďalšie podhradie s charakterom pevných múrov.

Podľa nej to bude pravdepodobne zodpovedať stavbám, ktoré v tom období vznikali v meste, teda kamenným vežovým domom. Štefanovičová zatiaľ nevie s určitosťou povedať, či aj v tomto prípade ide o vežový dom, upozorňuje však na masívnosť stavby. Podľa nej totiž nečakali, že by sa v Podhradí mohli v minulosti nachádzať podobné stavby.

Nitriansky hrad je podkopaný množstvom katakomb a jeho južný svah stojí na nestabilnej navážanine. K zosuvu pôdy prispelo aj zvetrávanie hornín a výrub stromov, ktorých korene čiastočne zeminu udržiavali. Mesto ich muselo preriediť, lebo boli príliš blízko pri sebe, čím si navzájom tienili a odoberali živiny. Práce spojené so spevňovaním hradného kopca začali v roku 2003.

Viac sa dočítate v SME.sk

Korunováciu kráľovnej Anny Tirolskej z roku 1613 si Bratislava pripomenie v sobotu 1. septembra. V rámci piateho ročníka slávností korunovácia nebude v Dóme svätého Martina, ale na Hlavnom námestí. Arcibiskupský úrad v Trnave totiž nepovolil, aby sa konala v konkatedrále.

Kráľovná so sprievodom príde na Hlavné námestie z Bratislavského hradu. Inscenácia korunovácie sa tu začne o 10.30 h, pričom historickú postavu Anny Tirolskej, manželky kráľa Mateja, stvárni slovenská herečka Zuzana Fialová. Na Hlavnom námestí bude približne 600 stoličiek na sedenie. Korunovácia v latinčine potrvá hodinu. Po obrade bude v historickom centre tiecť víno z Vtáčej fontány na rohu ulíc Panská a Strakova. Kráľovský sprievod sa presunie do mestskej časti Bratislava-Petržalka, kde budú slávnosti po prvý raz.