Vývoj fortifikácií III. :Kráľovské hrady

Najväčšie kráľovské hrady boli ako kedysi v období Veľkomoravskej ríše administratívnymi sídlami politickej a cirkevnej organizácie. V nich sa sústredila komitátna (stoličná, župná) správa a vedenie hradných prepošstiev. Kráľovské hrady vznikli spravidla pri veľmi dôležitých bodoch diaľkových obchodných ciest, ako Bratislava nad dunajským brodom, cez ktorý prechádzala niekdajšia cesta vedúca z Panónie na sever. Na týchto miestach boli zároveň aj staré trhové osady obklopené poddanskými remeselníckymi osadami hradného panstva, ktoré tu jestvovali už za čias veľkomoravských.

Život v týchto osadách, kde poddaný ľud býval v malých chatrčiach a polozemniciach, sa azda sotva zmenil a bol rovnako biedny ako kedysi. Jednako v týchto podhradských osadách a trhoch boli zárodky progresívneho mestského vývoja, možnosť ktorého mali zaručiť kráľovské donácie. Lebo všetka pôda a právo boli v rukách kráľa. Koncom 11. storočia tvorila kráľovská pôda pripojením severného Slovenska 85 % pôdy celého štátu. Tento obrovský majetok spravovali hradní comesi kráľovských komitátnych hradov, ktorými boli koncom 11.storočia Bratislava, Nitra, Vyšehrad s hornou Nitrou a Turcom, Trenčín, Zvolen s Liptovom. Novohrad, Turňa, Abovsko-Novohrad so Šarišom a Zemplínom. Časť južného Slovenska patrila k Ostrihomskému komitátnemu hradu. Okrem veľkých komitátnych hradov existovali aj menšie hradské obvody kráľovských dvorcov na čele s išpanom (comes curialls). Celá táto organizácia kráľovských hradov a dvorcov bola s menšími zmenami prevzatá z predošlého obdobia slovanského kmeňového zväzu ranofeudálneho štátu Veľkej Moravy. 

Postupným drobením kráľovského majetku, ktoré spôsobil feudalizačný proces a záujem o zintenzívnenie naturálneho hospodárenia lepšou exploatáciou pôdy, prešli veľké územné celky do rúk šľachty, ktorej daroval kráľ rozsiahle územia za verné služby a zásluhy so zrejmým zámerom, aby si ich politicky pripútal. Z veľmožských rodov mali na Slovensku koncom 11.storočia najväčšie majetky Huntovci, Poznanovci, Ludanickovci, Bugatovci, Diviackovci, Miškovci a Abovci, ktorých rody pochádzali z čias kmeňového kniežacieho zriadenia. Rozsiahle majetky získala aj cirkev, ktorej pripadla úloha ideologicky upevniť feudálne vzťahy závislosti, poslušnosti a pokory. Cirkev zároveň mala hospodárske úlohy v súvislosti s kolonizovaním neobývaných pralesov a ich klčovaním a zúrodnením. Najväčšie cirkevné majetky patrili vtedy ostrihomskému arcibiskupovi a benediktínskej reholi, ktorá mala svoje ústredné sídla na Zobore a v Hronskom Beňadiku (zal. r. 1075).  

Rozdrobovanie kráľovskej pôdy pokračovalo aj v 12. storočí, keď k nám zo Zadunajska došli ďalší feudálni veľmoži, ako Guthovci-Keledovci, Rátotovci, Kačičovci, Ákošovci, Tekulovci, a keď sa k majetkom dostala aj drobná šľachta z radov hradných zamestnancov, zakladateľov neskorších zemianskych rodín. Do začiatku 13. storočia bola kráľovská pôda pomerne celistvá už iba v Trenčianskej, v Turci, v Liptove, vo Zvolenskej a na Spiši, kde žili vtedy len kráľovskí poddaní. Postupná feudalizácia časom oslabila centrálnu kráľovskú moc a znepokojila drobnú šľachtu, ktorej existenciu ohrozovali veľmožské rodiny. V rozklade bola aj sústava kráľovských komitátov a dvorcov, v správe ktorých zostalo prakticky len malé percento niekdajšej kráľovskej pôdy. 

Pri pokusoch o reorganizáciu vlastníckych pomerov, v chaotickom stave nenávisti a všeobecného odporu prepadli krajinu tatárske hordy vedené Batu chónom (1241). Po nešťastnej bitke pri rieke Slanej sa stali územia Zemplínskej, Abovskej, Turnianskej a Gemerskej župy obeťami tatárskeho drancovania. Zničené boli aj južné nížiny Slovenska a časť tatárskych hôrd prenikla na západné Slovensko z Moravy. Ľud pred zavlečením do otroctva zachránil sa útekom do hôr, lesov a močarísk. Staršie hrady radradom padli pod náporom rýchleho tatárskeho jazdeckého vojska počtom prevyšujúcim nedostatočný stav hradných posádok a výborne vycvičeného v lukostreľbe. Iba hrady vybavené pravdepodobne už vysokými kamennými múrmi, aké boli azda Nitra, Komárno, Bratislava, Beckov a Trenčín, zostali nedobytné. 

Skúsenosti z tatárskeho pustošenia ukázali nevyhnutnosť prestavby hradov a vybudovania obrannej hradnej sústavy. Znovubudovanie spustošenej zeme sa riešilo novým rozdelením pôdy po vymretých feudálnych rodoch, novými donáciami z kráľovskej pôdy a povolávaním kolonistov (hospes) na exploatáciu krajiny a jej rudného bohatstva. Väčšina nových donácií sa týkala už aj práva dolovania, lebo kovy sa stali dôležitým činiteľom hospodárskeho vývoja. Hľadané boli najmä drahé kovy vzhľadom na nevyhnutnosť razenia mincí a platidiel vtedy už dôsledne presadzovaného peňažného hospodárenia. S donáciou pôdy získali feudálni páni zároveň aj právo postaviť kamenný hrad, ktorý mal slúžiť na obranu štátu a bezpečnosti feudálovho majetku. Ukázalo sa, že veľmoži sa skôr starali o vlastné záujmy než o obranu integrity štátu.

zdroj: kniha Fiala/Fialová - Hrady na Slovensku
názov: Stavebný vývoj fortifikácií na Slovensku
autor: Dr.Alžbeta Güntherová