Beckov hrad

V histórii slovenských dejín už od nepamäti zohrával Beckov dôležitú úlohu. Už za čias Veľkej Moravy tu stála jedna z mála nedobytných pevností s bohatým osídlením širšieho okolia.Povodie Váhu, stredoveká cesta, brod blízkeho vyÄ nievajúceho brala - podnože pevnosti, ako aj rozsiahle pastviny a lesy poskytovali všetky predpoklady na osídlenie.

V histórii sa dôležitosť beckovského hradu a podhradskej osady výraznejšie prejavila už pri dobýjaní území Slovenska starými MaÄ armi, keÄ sa ukázalo, že pevnosÅ¥ patrila iba k niekoľko málo pevnostiam, o ktoré novoprichádzajúce kmene na naše územie museli urputne bojovaÅ¥.

Neskôr sa pevnosÅ¥ stala dokonca župným sídlom a už v ranom stredoveku hrad a podhradie s kostolom zasväteným sv. Štefanovi patrila k popredným sídelným celkom na Považí.

        V 14. - 15. storoÄ í, za Ä ias Stiborovcov, sa Beckov stal sídlom tohto po kráľovi prvého muža. SkutoÄ nosÅ¥, že si ho zvolil za sídlo pre svoju rodinu (hoci na Považí mu patrilo až 15 hradov), poukazuje na jeho pretrvávajúvu dôležitosÅ¥.Stibor zo Stiboríc prišiel z Poľska s celou rodinou a už v krátkom Ä ase sa natoľko zžil s beckovským panstvom, že dostal aj predikát Stibor z Beckova. Za jeho Ä ias sa sústredilo toľko umelcov z Nemecka, Poľska, Ä iech, Talianska a iných stredovekých centier umenia, že tu vzniklo jedno z mála dôležitých umeleckých centier. Z huty, ktorá vznikla pri beckovskom hrade, sa v priebehu 15. storoÄ ia šíri neskorogotické umenie po celom strednom a západnom Slovensku. Množstvo obnovených - rozšírených hradov a kostolov zásobovala kamenármi práve beckovská škola.

        Na túto tradíciu sa snažili nadviazaÅ¥ aj noví páni beckovského hradu, Bánffyovci, v priebehu 16. a 17. storoÄ ia, keÄ poÄ as prestavby hradu prizývali majstrov z Talianska.

        V 17. storoÄ í, keÄ sľachta dáva prednosÅ¥ pohodlnému životu v podhradí, kde si budovala pohodlné kaštiele a kúrie, sa význam z hradu prenáša na mesteÄ ko Beckov. Nie je bez zaujímavosti, že aj v týchto Ä asoch opevnené mesteÄ ko, obohnané vodnou priekopou, s dvoma vstupmi - Hornou a Dolnou bránou sa dostáva do popredia pred ostatnými mestami. V rokoch 1593 - 1605 sa tu nachádzal krajinský snem.

V priebehu 17. - 18. storoÄ ia obývali opevnené podhradie prevažne zemianske a šÄ¾achtické rodiny. V neistých Ä asoch tureckej expanzie a tridsaÅ¥roÄ nej vojny sa sem poschádzali šÄ¾achtické rodiny z rôznych kútov mnohonárodného Uhorska. S nimi sem prišlo aj veľa umelcov a staviteľov, ktorí im stavali krásne kaštiele a kúrie. Za šÄ¾achtickými rodinami prichádzali aj maliari, spisovatelia a rôzni remeselníci organizovaní v cechoch.

V priebehu 19. storoÄ ia sa tu sústredilo množstvo vynikajúcich osobností - maliarov, vedcov, spisovateľov, ale aj priekopníkov v rôznych vedných odboroch.

 

HRAD A PODHRADIE V HISTORICKÝCH PRAMEÅ OCH

        Prvá písomná zmienka o hrade pochádza od Anonyma, notára kráľa Bela III. (1174 - 1196), kronikára, ktorý zostavoval zápisky zo spomienok na dobýjanie nášho územia starými MaÄ armi. Podľa tejto kroniky Beckov patril k niekoľko málo pevnostiam, ktoré sa nepodarilo na prvýkrát dobyÅ¥. Z toho vyplýva, že zaÄ iatky vzniku pevnosti siahajú aspoÅ do obdobia Veľkej Moravy.¹

        Z prelomu 12. - 13. storoÄ ia sa už zachovalo viacero písomných záznamov.² Jednou z nich je listina nitrianskeho župana z roku 1208, keÄ sa osada spomína ako Blundix. V darovacej listine kráľa Ondreja II. z roku 1219 istému Hervínovi, synovi Ruchgera, sa spomína ako beckovský (Bolonduch) zámocký poddaný.³ Ako však vysvitá z listiny darované pozemky už kráľ Imrich (1196 -1205) vyÅ al z pozemkov beckovského zámku (Castrum Blondich) a daroval ich comesovi Ruchgerovi do revíru Sebechleby. Beckov bol v tom Ä ase župným hradom.⁴ Župan bol Martinus (comes). Zámocké vojsko malo veliaceho dôstojníka (princeps exercitus) menom Mátha, jedenásÅ¥ stotníkov a zámockých vojakov, ktorí sa považovali za synov kráľa sv. Štefana. Mimo obrany sa spomína aj zámocký ľud (cives castri).

        Potomkovia vojakov z Ä ias Štefana I. (997 - 1038) sa zrejme považovali za nadradenú vrstvu a hovorili si ešte aj v priebehu 13. storoÄ ia, že sú synmi kráľa. Znnámy je spor z roku 1229, zaprotokolovaný vo Varadínskom registri (360), medzi zámockým ľudom Beckova a poddanými, ktorí sa považovali za synov svätého kráľa, a ktorí sa z tohto titulu domáhali výhod. Ako zo záznamu vyplýva, žalujúci museli pravdu dokazovaÅ¥ tzv. "skúškou žeravého železa." Zo strachu pred skúškou BeckovÄ ania stiahli žalobu a verejne museli vyhlásiÅ¥, že tí, ktorých obviÅ ovali, sú synovia svätého kráľa, o ktorých oni falošne hovorili, že pochádzajú zo zámockých sluhov. Na spätosÅ¥ historických udalostí poukazuje aj zasvätenie pôvodného románskeho kostola v podhradí sv. Štefanovi.

        Rozsiahle majetky patriace k hradu sa nachádzali na širokom území v TrenÄ ianskej, Nitrianskej, Hontianskej a Novohradskej stolici. Zeme, patrice k Beckovskému županstvu boli znaÄ ne roztratené. Sám beckovský chotár patril sÄ asti cirkvi, sÄ asti kráľovi, ako na to poukazujú darovacie listiny z roku 1228 a 1238.⁵

        Županmi hradu boli kráľovi blízki. Z historických prameÅ ov najznámejším je Michal de Bolonduch, ktorý okolo roku 1130 - 1140 bojoval s Tatármi po boku Belu II. pri Rákoši. V roku 1241 mu Belo IV. daroval zeme kráľovských dvorníkov. Iná darovacia listina z roku 1247 patrila bratovi comesa Batha-Markovi, priÄ om dal oddeliÅ¥ Markove zeme od zemí beckovského zámockého ľudu.

Ä astými donáciami sa beckovské panstvo oslabovalo a strácalo vážnosÅ¥ župného hradu, a tak v roku 1330, keÄ magistra Gebena menujú za vice kastellana, už pravdepodobne nejde o župný hrad.⁶

        Písomné zmienky z druhej polovice 13. storoÄ ia sa vzÅ¥ahujú k sporom beckovského zámockého ľudu, ktoré riešil kráľ, z Ä oho vyplýva, že hrad je stále vo vlastníctve kráľa. V roku 1255 sa napríklad obracajú beckovskí zámockí poddaní priamo na kráľa Bélu IV. so sÅ¥ažnosÅ¥ou, že magister Erney Koves zaberá ich zeme. V roku 1266 kráľ Štefan V. pozdvihuje rodinu Básthovcov ako jednu z vyšších poddaných beckovského zámku z beckovského poddanstva a zemianskeho stavu. V roku 1288 potvrdzuje kráľ Ladislav IV. donáciu Bela IV., ktorou daroval magistrovi Štefanovi Csákymu PlášÅ¥ovce v Hontianskej stolici, ktoré boli zemou hontianskeho a beckovského ľudu atÄ .

        Už v 13. storoÄ í, za kráľa Bela IV., dochádza k politickým pozvratom, ktoré sa rozmáhajú ešte viac za jeho syna a vnuka. Vlády v krajine sa zaÄ ínajú zmocÅ ovaÅ¥ šÄ¾achtické rody. Vedúce miesto už po roku 1274 zaujíma rod Ä ákovcov, ktorí odvodzovali svoj pôvod z kmeÅ ových vodcov Arpádovskej doby. Od roku 1275 zaujímajú postupne najvyššie hodnosti v krajine. Peter Ä ák bol palatínom, Matúš pokladníkom, Ugrín krajinským sudcom a Dominik dvorským sudcom. Základ k rodovej moci na Považí založil najmä Matúš Ä ák a Štefan Ä ák. No na skutoÄ ného oligarchu s mocou takmer kniežacou sa vyvinul až Petrov syn, ktorý zdedil rodové meno Matúš a stal sa v dejinách chýrnym pod menom Matúš Ä ák TrenÄ iansky.

Koncom 13. storoÄ ia Matúš Ä ák si zariadil na TrenÄ ianskom hrade svoje sídlo a už vtedy zrejme patril pod jeho moc aj Beckovský hrad. Po smrti Matúša Ä áka, v roku 1321, sa hrad Beckov stáva opäÅ¥ kráľovským. Jeho správou bol poverený kastelán magister Geben (v roku 1330). Až za vlády Ľudovíta Veľkého, roku 1379, ho kráľ daroval za dokázateľné zásluhy v neapolskom Å¥ažení Mikulášovi Bánffymu, po ktorom ho po jedenástich rokoch od kráľa Žigmunda a Márie dostáva rod Stiborovcov zo Stiboríc.

        V roku 1382, po smrti Ľudovíta I., sa Stibor stal hlavným radcom kráľovnej Alžbety, ktorá ho poverila aj vládou v Kujavsku a Lužici.⁷ V roku 1398 sa stal aj hlavným radcom Žigmunda, ktorý ho obdarúval mnohými majetkami. KeÄ sa oženil s Poľkou DobrochÅ ou, zvolil si za sídlo svojho panstva hrad Beckov. Záujmy novej vlasti sa stali jeho vlastnými. Na zhromaždení uhorskej šÄ¾achty v Temešvári, kde žiadali vypovedanie všetkých cudzincov v službách Žigmunda, dostal Stibor výnimku za "veľké zásluhy".⁸

        Beckovský hrad sa za Stibora zmenil z pôvodnej pevnosti na prepychové panské sídlo jedného z najzámožnejších šÄ¾achticov Považia. Podobne ako Matúš Ä ák TrenÄ iansky, aj Stibora považujú za pána Váhu. VeÄ na Považí vlastnil až 15 hradov s panstvami k nim patriacimi.

SnáÄ to bol jeho slovanský pôvod, snáÄ tolerancia k domácemu obyvateľstvu, ale ako z archívnych prameÅ ov z tých Ä ias vyplýva, bol prvým šÄ¾achticom, ktorý v styku s poddanými používal zrozumiteľný slovanský jazyk.

        Spomienky na Stibora sú plné rozporov. Takmer všetky povesti, vzÅ¥ahujúce sa k hradu, a je ich nemálo, hovoria, že je zlý až ukrutný pán, ktorý miluje svojich psov viac ako ľudí z podhradia. Ľud ho nenávidel a preklínal. Kliatby "do roka a do dÅ a..." ho nechávali umieraÅ¥ tým najukrutnejším spôsobom: uštipnutím hadom, pádom z hradného brala, premenou na zlého havrana, ktorý nebude maÅ¥ pokoj a bude lietaÅ¥ okolo hradu, kým z neho kameÅ na kameni zostane atÄ ." A niet divu, veÄ pri predstave, že on ako veľký bojovník a diplomat, oddaný kráľovi Žigmundovi, zastupoval kráľa vo všetkých chúlostivých situáciách, pri súde Jana Husa v Kostnici, vystupoval na obranu cisára, ale súÄ asne ho zmieroval so šÄ¾achtou, vyslobodzoval cisára a Ä lenov jeho rodiny z väzení, bol veliteľom vojsk atÄ .

        KeÄ kráľ postavil 30 000-ové vojsko, z toho 10 000 bolo zo Stiborových poddaných, pre ktorých musel obstaraÅ¥ aj kone a potravu. Popri vojenskej Ä innosti sa zameral aj na výstavbu mnohých kamenných monumentálnych objektov. DonaÄ né listiny ho zaväzovali staraÅ¥ sa aj o cirkevné stavby. Približne v 200 obciach a mestách upravil, prestaval alebo od základu postavil kostoly. Vojenské nepokoje ho nútili rozširovaÅ¥, alebo aj od základu stavaÅ¥ bezpeÄ nostné stavby a opevnenia na všetkých hradoch. Staval aj sirotince a chudobince (známe sú najmä v Beckove, Skalici a snáÄ aj v Trnave). Postavil si rozsiahlu rezidenciu v Budíne a biskupský palác pre brata v Egri.

        Ak si predstavíme, že všetky tieto Ä innosti padali ako bremená na jeho poddaných, nie je Å¥ažké predstaviÅ¥ si ich nenávisÅ¥ a túžbu pomstiÅ¥ sa mu. Bol to však práve on, po ktorom zostali na Slovensku dodnes zachované poÄ etné kamenné murované stavby, ktoré prežijú ešte Ä alšie storoÄ ia.

KeÄ Stibor mladší zomrel bez mužského potomka, jeho jediná dcéra sa vydala za Pavla Bánffyho a kráľ jej ponechal hrad Beckov s panstvom. Posledný z rodu beckovských Bánffyovcov, Ján Bánffy padol v roku 1595 v boji proti Turkom.

        Po roku 1646, po vymretí rodu po meÄ i, sa beckovské panstvo stáva komposesorátom viacerých dediÄ ov. Hrad stráca na dôležitosti a nová šÄ¾achta si buduje pohodlné kúrie v podhradí. Priamo v opevnenom podhradí prevažujú zemianske a šÄ¾achtické rodiny. Opevnené mesteÄ ko sa dokonca stalo na prechodné obdobie v rokoch 1593 - 1605 aj sídlom krajinského snemu.

 

UMELECKOHISTORICKÝ A ARCHITEKTONICKÝ VÝVOJ HRADU

        Ruina beckovského hradu ešte dnes tvorí dominantu prírodnej scenérie a vyvoláva spomienky na dávne Ä asy. Z výstavného, prepychového panského sídla, akým bol hrad v priebehu 15. a 16. storoÄ ia, sa však do dnešných Ä ias zachovalo iba najodolnejšie murivo, ktoré poukazuje na dispoziÄ né riešenie hradu po poslednej prestavbe.

        StvárÅ ovanie a rast architektúry má však bohatú históriu. Archívne pramene hovoria o pevnosti už snáÄ za Veľkej Moravy. Archeologický výskum poukazuje na osídlenie okolia hradu ešte dávno predtým.

Kedy vznikla kamenná pevnosÅ¥ je Å¥ažko dokázaÅ¥. Najstaršie murivo z lomového kameÅ a miestneho zdroja, kladeného do vápennej malty, sa zhoduje s murivom z najstaršej zástavby na TrenÄ ianskom hrade, Ducovom alebo Haluziciach. S miestnym kameÅ om, rieÄ nym pieskom a vápnom narábali všetci stredovekí stavební majstri po celé stároÄ ia.

        Prvé slohotvorné - opracované kamenné prvky, ktoré datujú beckovskú stavbu, sú až z prestavby hradu z konca 12. storoÄ ia.

Najstaršiu kamennú pevnosÅ¥, postavenú na plošine vrcholu brala, tvorilo mohutné kamenné opevnenie po celom obvode plošiny. Jadrom hradu bol palác, postavený na najsevernejšom, najvyššie položenom mieste a do opevnenia vtiahnutej obrannej veže na južnej prístupovej Ä asti hradu. Severný palác mal tri okná: na severnej, západnej a južnej strane. Do paláca sa vstupovalo z východnej strany, z dnešného východného traktu severného paláca, ktorý v prvej etape tvoril akýsi dvorec pred vstupom do obytnej Ä asti.

        Vstup do pevnosti bol na juhu. Spôsob prístupu na bralo s kolmými múrmi zo všetkých strán v najstarších etapách nie je preukázateľný. Ale práve táto neprístupnosÅ¥ bola zrejme hlavným dôvodom jeho nedobytnosti.

        

        V 13. storoÄ í, za Matúša Ä áka TrenÄ ianskeho, bol hrad doplnený o mnohé pevnostné stavby. Na hornom hrade sa dominantne týÄ ila mohutná obranná veža - donjon, prístupná z prvého poschodia na severnej strane. Hrad bol rozšírený o dolné nádvorie, potrebné pre vojenskú posádku. Pre nedobytnosÅ¥ hradu bolo potrebné vybudovaÅ¥ aj hradnú studÅ u. Iba na obranu studne, situovanej v najspodnejšej Ä asti brala na severnej strane, bolo opevnenie dolného hradu vybudované až k úpätiu brala, v tom Ä ase až k rieÄ išÅ¥u Váhu. Na juhovýchodne bola vybudovaná predsunutá samostatne stojaca otvorená veža na pozorovanie prístupovej cesty.

        Zásadná prestavba hradu sa uskutoÄ nila na prelome 14. - 15. storoÄ ia, keÄ patril Stiborovcom. Stibor I. prestaval pôvodnú pevnosÅ¥ na prepychové panské sídlo so všetkými najmodernejšími prvkami tých Ä ias a bohatou umeleckou výzdobou.

        Severnú Ä asÅ¥ horného hradu prebudoval na obytné sídlo pána hradu a pokiaľ sa len dalo, prispôsobil pôvodnú architektúru novým prvkom podľa vzoru talianskych kastelov s centrálnym nádvorím, okolo ktorého stáli jednotlivé reprezentaÄ né stavby. Celý horný hrad rozdelil prieÄ nym palácom na hornú - reprezentaÄ nú, dolnú - obrannú Ä asÅ¥ a v strede boli hospodárske stavby (komory, zásobárne).

        Nemalú pozornosÅ¥ však venovali Stiborovci aj obrane hradu. najmä syn Stibora I., ktorý bol hlavným veliteľom všetkých Žigmundovských vojsk. V roku 1434 v boji proti husitským vojskám pri Trnave padol.

        Po stiborovskej prestavbe sa vchádzalo na hrad v juhovýchodnej Ä asti, pri pôvodnej vysunutej bašte, od ktorej vedie opevnenie po celom obvode dolného hradu až k vstupnej veži. Staršie opevnenie zvýšil a ukonÄ il cinburím. Z prehradia do dolného nádvoria sa prechádzalo hrubým múrom a portálom s vysokým lomeným oblúkom po padacom moste. Nad bránou bola ochodza, situovaná na dve strany - do vstupnej Ä asti a do dolného nádvoria. Východ na ochodzu bol z Ä alšej samostatne opevnenej vstupnej Ä asti k hornému hradu, do ktorej sa vchádzalo opäÅ¥ vstupnou bránou cez padací mostík. Celá táto Ä asÅ¥ sa rozÄ leÅ ovala do viacerých priestorov, cez ktoré sa prechádzalo do najvyššej opevnenej Ä asti pri donjone. Južnú Ä asÅ¥ horného hradu, venovanú prevažne obrane, doplnil Ä alšími troma obrannými vežami: na východnej strane, vedľa donjonu, na západnej, oproti donjonu a v strednej Ä asti vysunutá veža na západnej strane nad podhradskú osadu. K pôvodnému opevneniu na západnej strane pristaval palác, ktorý mal oknami, prevetmi, krbmi a trámovým stropom na kamenných konzolách reprezentaÄ ný charakter, nepatril však priamo do reprezentaÄ nej Ä asti, do ktorej sa prechádzalo stredom prieÄ neho paláca. V suterénoch tohto paláca boli strieľne do južnej Ä asti hradu, ktoré mali slúžiÅ¥ obrane ešte aj v prípade, keby sa nepriateľ dostal až na horný hrad.

        V strede paláca sa mohutným portálom s kamenným prekladom, po premostení prekonávajúcom výšku 1,80 cm medzi horným a dolným terénom, vchádzalo cez miestnosÅ¥ zaklenutú valenou klenbou, vstupnou chodbou do centrálneho nádvoria. Prístup do jadra panskej Ä asti mal už preukazovaÅ¥ prepych zariadenia tejto Ä asti hradu. Chodba po dvoch stranách po celej dĺžke bola vybavená masívnymi kamennými sedíliami. Celý priestor mal bohatú maliarsku výzdobu, ktorá korešpondovala s najreprezentaÄ nejším priestorom - hradnou kaplnkou.

PrispôsobiÅ¥ pôvodný pôdorys hradu novým požiadavkám v tejto dobe nebolo ľahké. Riešili to tak, že okolo centrálneho nádvoria vybudovali stavby, na východnej strane vystavali kaplnku. Pre nedostatok priestoru museli vybúraÅ¥ Ä asÅ¥ opevnenia na východnej strane a vysunúÅ¥ zaÅ apsidu. Pôvodné opevnenie v dlážke tvorilo základ pre mohutný oltár.<;/font>

        PrieÄ elie kaplnky, vyzdobené maliarsky, ale najmä plasticky, bolo na tie Ä asy veľkým prínosom do výtvarných dejín na slovenskom území. Bohato zdobený vstupný portál z nádvoria bol ukonÄ ený tympanónom so stiborovským znakom. Prvýkrát sa u nás použil svetský motív na sakrálnej stavbe (na stredoveké obdobie veľmi pokrokový prvok). Aj vnútorná výzdoba kaplnky niesla svetské znaky. V okenných osteniach boli vyobrazení šÄ¾achtici v pestrých odevoch. Po obvode boli postavy v životnej veľkosti, ostatné plochy boli vyplnené bohatou akantovou farebne pestrou popínavou ornamentikou. Kamenné Ä lánky sú poznaÄ ené rukami najvýznamnejších stredovekých kamenárov. Sedílie po pravej strane oltára a zábradlie empory, ktoré nesie gotická klenba, boli opracované do kružieb tvaru roziet. Tri okná neskorogotickými kružbami mali výzdobu výtvarne odlišnú.

        Na oltári bola umiestnená gotická plastika - krásna madona, ktorej sa vyrovnali iba tie najkrajšie v strednej Európe. V súÄ asnosti sa táto 1,80 m vysoká plastika nachádza v KoryÄ anoch na Morave a známa je ako zázraÄ ná uzdravujúca "Ä ierna madona".

Na severnej strane centrálneho nádvoria vznikol prestavbou dvojtraktový palác nadstavený o dve podlažia. V západnej Ä asti s rytierskou sálou, vo východnej, pôvodne s keramickými a kamennými krbmi, bohato zdobenými gotickými oknami a výmaľbou (zelená akantová popínavá ornamentika dodáva tomuto priestoru najreprezentaÄ nejší charakter). Na južnej strane uzatvára nádvorie už spomínaný prieÄ ny palác. Po obvode centrálneho nádvoria boli kamenné sedílie. Na poschodie sa vchádzalo lomeným kamenným schodiskom v severozápadnom rohu nádvoria na ochodzu, ktorú niesli mohutné kamenné konzoly už s goticko-renesanÄ ným stvárnením. V juhovýchodnom rohu nádvoria bola kamenná cisterna veľmi dômyselne upravená na úžitkovú vodu.

        Celý hrad bol veľmi výrazne farebne vyzdobený a to podľa funkÄ nosti jednotlivých stavieb. Kým reprezentaÄ ná Ä asÅ¥ používa prevažne zelenú - noblesnú farbu, hospodárske priestory a fasády sú biele - vápenné. Obranná Ä asÅ¥ hradu má tehlovoružové zafarbenie.

Pre takú významnú stavebnú Ä innosÅ¥, ktorá sa po ukonÄ ení hradu preniesla aj na sakrálne a iné svetské stavby na území patriacom Stiborovcom, bola vytvorená stavebná huta, ktorú možno na jednotlivých stiborovských stavbách badaÅ¥ dodnes.

        Po roku 1434, keÄ hrad prevzali Bánffyovci, sa na jeho dispozícii zmenilo veľmi málo. Vstupnú Ä asÅ¥ doplnili o barbakan, na dolnom hrade vybudovali mohutnú delovú baštu. Západnú baštu na hornom hrade prebudovali na obytný, reprezentaÄ ný priestor na poschodí. Po obvode nad pôvodné cimburie bašty zabudovali krásne renesanÄ né okná, valená klenba sedela na konzolách, ktoré ju však neniesli, tvorili iba súÄ asÅ¥ plastickej štukovej výzdoby priestoru. V rohu stál veľký kamenný krb s renesanÄ ným prekladom neseným okrídlenými levmi.

        Z reprezentaÄ ných stavieb sa renesanÄ ná prestavba najviac dotkla západného paláca, ktorý v literatúre Ä asto nesie oznaÄ enie ako renesanÄ ný palác. Pôvodné rovné stropy zamenili za valené klenby, veliké gotické okná zamurovali a nahradili menšími veľmi bohato plasticky renesanÄ ne zdobenými. Veliké gotické priestory rozÄ lenili arkádovými oblúkmi. Vstup do paláca bol riešený z nádvoria do zvýšeného prízemia dvojramenným schodiskom cez portál s bohatou plastickou výzdobou - portál sa z Ä asti dodnes zachoval v sutinách.

Po vymretí Bánffyovcov hrad už nebol intenzívnejšie obývaný. Slúžil prechodne ako vezenie, ale k stavebným úpravám už nedochádza.

 

Poznámky:

1/ Slovenské dejiny, Obzor Bratislava 1971, str. 204-225

2/ RUPP, J.: Magyarország helyrajzi története I, Budapest 1870, s. 596

3/ FEJÉR, G.: Podhradského zbierka listín VII., 3.10.129, In: Codex diplomaticus Hungariae. Buda 1789-1844

4/ WENZEL, G.: Stibor Vajda Életrajzi tanulmány. Budapest 1874, s. 43, 49, 65, 103, 133

5/ REVICZKÝ, B.: A Boldogságos Szüzröl címzett Vág-Újhelyi prépostság története. TrenÄ ín 1897, s. 47-48, 53

6/ LOMBARDINI, A.: Beckov a prepoštstvo v Novom Meste n/Váhom, Slovenské pohľady 1910 r. 30, zošit 8-9, s. 533-544

7/ Beckovský hrad, VlasÅ¥ a svet, 1898, Ä . V, str. 69

8/ FEKETE, Š.-NAGY, J.-ANTAL, A.: Magyarország földrajza a Hunyadyak korában. IV. Budapest 1941, s. 15